Navigácia

Obsah

Stupava

Stupava patrí vďaka svojej vynikajúcej polohe, prírodnému a kultúrnemu bohatstvu, medzi najnavštevovanejšie mestá a obce na Záhorí. Leží v bezprostrednej blízkosti prírodných rezervácií, cyklotrás a turistických chodníkov, ktoré v každom ročnom období priťahujú početných turistov a cyklistov. Z východnej strany mesto susedí s pohorím Malých Karpát a turisticky obľúbeným hradom Pajštún. Na západe tečie v malebných oblúkoch hraničná rieka Morava, lemovaná vzácnymi mokraďami a nivnými lúkami.  

V minulosti bola Stupava významným mestečkom, okrem poľnohospodárstva a vinohradníctva sa jej obyvatelia venovali aj rôznym remeslám a obchodovaniu. Najväčšiu slávu Stupave prinieslo džbankárstvo, ktorému sa takmer 250 rokov nepretržite a výhradne venovala rodina  Putzovcov a priženených Kostkovcov.  Rad významných džbankárskych majstrov uzavrel v roku 1951 národný umelec Ferdiš Kostka. Tradícia výroby fajansového riadu uchováva v autentickom prostredí Múzeum Ferdiša Kostku. Pôvodné zariadenie džbankárskej dielne, náradie a starobylá horizontálna pec  na vypaľovanie keramiky sú unikátmi v stredoeurópskom priestore. Obchod a remeslá podporovali významné výročné trhy, ktoré navštevovali  predávajúci i kupujúci zo širokého okolia. Úrodnosť polí a záhrad zabezpečovala obživu a sezónne finančné prilepšenie gazdovským rodinám.  Darilo sa najmä koreňovej zelenine a zvlášť uhorkám a kapuste, ktoré gazdovia predávali na trhoch v blízkej  Viedni a  Prešporku. Vo veľkých mestách boli žiadané aj kvalitné  jablká a čerešne zo stupavských sadov.  Obchodné, ale aj silné rodinné väzby s hlavným mestom monarchie mala aj  stupavská židovská komunita, ktorá patrila medzi najpočetnejšie na Záhorí. Z jej radov vyšli nielen šikovní obchodníci, ale aj rešpektovaní učenci a významné osobnosti. Patrí medzi ne svetoznámy divadelný režisér Max Reinhardt a riaditeľ viacerých európskych divadiel Angelo Neumann.

História Stupavy je nerozlučne spätá s popredným šľachtickým rodom Pálffyovcov, jeho členovia  takmer tri storočia určovali jej rozvoj. Vo zveľaďovaní mestečka, stupavského kaštieľa a parku pokračovali Károlyiovci.

Podľa písomných prameňov stál v 16. storočí na mieste dnešného kaštieľa rozlohou menší panský dom. V tomto čase boli jeho súčasťou aj ovocné záhrady, jedna sa nachádzala pri panskom mlyne (dnes nefunkčný umelý vodopád), druhá pri dnes už neexistujúcom pivovare. Pri prestavbe panského domu na renesančný kaštieľ v polovici 17. storočia, prešla reprezentačnou úpravou  určite aj záhrada, jej podobu však nepoznáme. Zachovalo sa však meno zatiaľ najstaršieho známeho panského záhradníka, v roku 1670 ním bol Filip Kaser.  

Nasledovnú  barokovú úpravu kaštieľskej záhrady z polovice z 18. storočia zachytil  situačný plán uložený v pálffyovskom archíve. Renesančné obranné vodné priekopy okolo kaštieľa boli prebudované na okrasné záhrady s dvomi vodometmi. Priestor východne od kaštieľa, v miestach dnešného jazierka,  upravili na pravidelne ohraničené okrasné kvetinové záhony  vo francúzskej štýle.  Súčasťou kaštieľskej barokovej záhrady bola aj jazdiareň,  dva menšie skleníky, mlyn a byty pre panského záhradníka, lesníka a stolára.  Po vlastníckej zmene stupavského veľkostatku v roku 1867 dal nový majiteľ gróf Alojz  Károlyi upraviť nielen kaštieľ, ale aj panskú záhradu v jeho blízkosti. V druhej polovici 19. storočia bola záhrada premenená v anglickom štýle na krajinársky park. Bažinatú vodnú plochu východne od kaštieľa upravili na jazierko s kamennou obrubou brehov a umelým ostrovčekom. 

Celková parková plocha bola výrazne rozšírená a doplnená novými nepôvodnými drevinami. V parku vznikli citlivo komponované malebné priehľady, poskytujúce harmonické zoskupenia a solitéry rôznorodých drevín, kombinované s trávnatými plochami. Udržiavané parkové prostredie voľne prechádzalo až do lesných porastov v okolí Pajštúnskeho hradu, kde bola s veľkým finančným nákladom zriadená a udržiavaná zvernica.  V priestore parku sa v prvej polovici 20. storočia nachádzali viaceré hospodárske objekty – pivovar, debnáreň, práčovňa a  mlyn, ktorý sa ako jediný z nich zachoval dodnes. Cez park pretekali dva potoky a napájali umelé jazierka. Pri futbalovom štadióne sa na vyvýšenom mieste zachovalo torzo altánku s prístupovou cestou pôvodne lemovanou alejou pagaštana konského.

Staré barokové skleníky v tomto čase pravdepodobne už neexistovali. Gróf Károlyi dal koncom 19. storočia vybudovať nový trojdielny vykurovaný skleník s kotolňou. Slúžil na pestovanie kvetov, priesad a na prezimovanie tropických kvetín. V súčasnosti je skleník v havarijnom stave, patrí  však medzi jedinečné zachované pamiatky svojho druhu na Slovensku a čaká na zaslúženú pamiatkovú obnovu. Tvorí ho liatinová konštrukcia uložená na opornom múre a murovanej podeste, presklená lomená  plocha je orientovaná smerom na juh. Konštrukciu vypĺňali sklené platne obdĺžnikového tvaru, súčasťou liatinovej konštrukcie boli vstupné dvere a vetracie vyklápacie okienka. Podľa svedectva historických fotografií a pohľadníc, v skleníku prezimovávali v objemných drevených kvetináčoch palmy. Teplotu v skleníku regulovali panskí záhradníci zvinovacími zatieňovacími rohožami a drevenými doskami uloženými zvonku na presklenej ploche. V letnom období cudzokrajnými palmami  skrášľovali okraje chodníkov medzi východným krídlom kaštieľa a jazierkom.

Posledným panským záhradníkom v službách grófa Ľudovíta Károlyiho bol Jozef Krupička (1874 – 1948), syn hlavného záhradníka kniežaťa Pálffyho v Malackách. Na jeseň v roku 1927 usporiadal v skleníkoch trojdňovú výstavu ovocia a zeleniny. Podľa novinovej správy bola vystavená  zelenina všetkých druhov v prekvapujúcej akosti a kvety, ktoré tvorili rámec celej výstavy. Medzi inými aj krásne mohutné palmy, begónie a orchidey. Najkrajšia bola vraj ovocinárska expozícia, ktorú dopĺňala ukážka spracovaného a konzervovaného ovocia a zeleniny.  Výstavu si s veľkým záujmom si v tom čase prezrelo asi 2 000 návštevníkov.

Stupavský park so vzácnymi drevinami patrí medzi najkrajšie v Bratislavskom kraji, jedným z najobdivovanejších stromov sú mohutné platany západné. Napriek necitlivým stavebným zásahom v uplynulom polstoročí a nedostatočnej údržbe, je park nositeľom vzácnych kultúrno-historických hodnôt. Do zoznamu kultúrnych pamiatok bol spolu s kaštieľom zapísaný v roku 1963, v súčasnosti je národnou kultúrnou pamiatkou, evidovanou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu.